K vrcholu Illimani (6.438 m) – krížom cez Južnú Ameriku, Montana 1 / 2013

K vrcholu Illimani (6.438 m) – krížom cez Južnú Ameriku
Naša dvojčlenná miniexpedícia sa rozhodla dostať k druhej najvyššej a najkrajšej hore Bolívie tak povediac „spoza bučka“. Mali sme v pláne prejsť od pobrežia Atlantického oceána v Argentíne k Tichému oceánu v Chile a potom zamieriť na severovýchod do Bolívie. Malo to pre nás dve výhody. Cestou poznáme jedny z najzaujímavejších miest týchto troch štátov a dvojitým prechodom cez hlavný hrebeň Ánd sa dostatočne aklimatizujeme na výstup na posvätnú horu indiánov – Illimani. Pod ňou už potom nebudeme nútení zbytočne strácať čas.
 

K vrcholu Illimani (6.438 m) - krížom cez Južnú Ameriku

     

Delta rieky Paraná a najväčšie vodopády sveta

Začiatkom júna pristávame v hlavnom meste Argentíny – Buenos Aires, ktoré sa nachádza na brehu najširšej rieky sveta menom Rio de la Plata. Jej ústie do Atlantiku je široké 220 km. Štrnásťmiliónové mesto je okrem miláčika národa – Evity Perónovej známe aj tangom a asadom. Obrovský, grilovaný hovädzí steak zvaný asado sme si dali v jednom z množstva tangobarov. Z pamiatok sme navštívili tretiu najvýznamnejšiu operu planéty – Teatro Colón a tiež veľkolepý cintorín La Recoleta, kde v honosnej hrobke odpočíva telo Evity. 
 
Satelitné mestečko Tigre je obľúbeným letoviskom smotánky Buenos Aires. V niečom pripomína Benátky. Budovy majú miesto základov koly a všetko je prepojené systémom kanálov. Sem sme sa dostali za hodinu cesty prímestským vlakom z nádražia Retiro. V prístave nasadáme na loď a ponárame sa do labyrintu ostrovov s bujnou, subtropickou vegetáciou. Delta Rio Paraná má rozlohu 21.000 km2 a neustále sa mení následkom usadzovania sedimentov, ktoré sem prináša druhá najväčšia rieka J. Ameriky, hneď po Amazonke. V prístave Puerto Buenos Aires sa vyloďujeme už za tmy.   
 
Pinaya 3.850 m
 
     
Na neďalekom autobusovom terminále nasadáme na diaľkový autobus. Po devätnástich hodinách cesty sa ocitáme v mestečku Puerto Iguazú na argentínsko – brazílsko – paraguayských hraniciach. Puerto Iguazú je východiskom k vodopádom Iguazú. Tieto vodopády sa vo všeobecnosti považujú za najkrajší prírodný výtvor J. Ameriky. Unikátny skvost ponúka jeden z najúchvatnejších pohľadov na svete. Iguazú sa ocitli na zozname „Siedmych prírodných divov sveta“ na prvom mieste. Jedná sa o najväčší systém vodopádov na svete. Tvorí ho 275 kaskád, z ktorých je najimpozantnejší Diablov hrtan – Garganta del Diablo. Celý jeden deň sme strávili pobytom na argentínskej strane vodopádov. Jednotlivé vyhliadkové trasy sú zbudované z oceľových roštov a dá sa nimi dostať až do bezprostrednej blízkosti vodopádov. Z malého prístavu sme podnikli aj plavbu k nim. 
 
Nasledujúci deň sme sa odviezli taxíkom na brazílsku stranu vodopádov. Tu sme si z panoramatických pohľadov na ne spravili komplexnejší pohľad na celý ich systém, ktorý je štyrikrát širší a o tridsať metrov vyšší ako Niagara. Cestou naspäť sme sa stavili ešte v Paraguayi. Tu bola v deväťdesiatych rokoch 20. storočia postavená na rieke Rio Paraná vodná elektráreň Itaipú. V tých časoch bola najväčšou hydroelektrárňou sveta.
 
 
Schádzajúci nosiči z C1 do B.C.
 
Naša cesta na západ, krížom cez celý juhoamerický kontinent, nás priviedla do provincie Chaco. Tu, v meste Sáenz Peňa, žije veľká komunita československých vysťahovalcov zo začiatku dvadsiateho storočia. V meste majú postavený veľký kultúrny dom a vedľa neho múzeum. Na SZ krajiny sa nachádza mesto Salta, ktoré je hlavným mestom rovnomennej provincie. Múzeum MAAM v ňom bolo založené pod špecifickým cieľom. Oboznamuje verejnosť s jedným z najdôležitejších archeologických nálezov Argentíny. Jedná sa o tzv. „Deti z Llullaillaca“. V roku 1999 našla expedícia horolezcov na chílskej hranici na vulkáne Llullaillaco vo výške 6.700 metrov tri mumifikované incké deti. Boli obetované inckým božstvám okolo roku 1490 n. l. V miestnostiach múzea je cez 100 artefaktov, ktoré sa našli spolu s obetovanými.
 
 Za Saltou sa začína terén prudko zdvíhať k hraniciam s Chile. Cesta stúpa neuveriteľnými serpentínami a je jednou z najdramatickejších v regióne. Lemujú ju obrovské kaktusy Cardón. Vo výške cca 4.000 m sa pred nami otvára majestátna krajina Altiplana. Vystupujú z nej vysoké hory so zasneženými vrcholkami, ktoré obkolesujú soľné jazerá. Cez jednu takú blyštiacu sa snehovobielu plochu menom Salar de Cauchani vedie aj naša cesta. Argentínsko – chílsku hranicu prekračujeme v sedle Paso de Jama vo výške 4.320 m. Na neďalekej hranici s Bolíviou čnie k nebu impozantný vulkán Licancabur (5.916 m). Je to typický, kužeľovitý stratovulkán. V kráteri je jazero, ktoré nezamŕza ani v zime v najtuhších mrazoch. Na výškomere mám 4.830 metrov.
   
 
C1 - pamätnik obetiam
 

Atacama – najsuchšia púšť sveta

Druhým z troch hlavných programov expedície bolo poznať púšť Atacama s jej prírodnými krásami a zaujímavosťami. Jej územie sa tiahne pozdĺž tichomorského pobrežia v dĺžke 1.000 km a do vnútrozemia zasahuje až k svahom Ánd v priemernej šírke 100 km. Púšť je mozaikou pieskov, slanísk, lávových prúdov a enkláv, kde nepršalo už stovky rokov. Dažďové mraky od Atlantiku sa sem nedostanú cez hradbu Ánd. Vlaha sa sem nedostane ani od Pacifiku, lebo potenciálne dažďové mraky sa vplyvom zemskej rotácie stáčajú späť nad oceán. Atacama je pre svoju tvár nazývaná aj „mesačnou krajinou“ a skutočne tu boli testované výskumné moduly pred ich pristátím na Mesiaci a Marse. Minimálny počet oblačných dní bol dôvodom pre zriadenie astronomických observatórií. My sme videli najdrahší astronomický projekt na svete, skrátene zvaný ALMA. Na projekte sa podieľajú Kanada, Japonsko, Európska únia a mnohé iné krajiny.
 
Záverečný výšvih na J vrchol  
 
 
Hlavným centrom cestovného ruchu v regióne je maličké mestečko San Pedro de Atacama. Stále si uchováva svoj pôvodný kolorit. Nenájdu sa tu žiadne poschodové budovy a nízke domčeky sú postavené z tehál adobe. Tu sa ocitáme krátko pred zotmením. Už za hlbokej tmy si staviame stan a potom sa ideme oboznamovať s okolitým prostredím. Výmena peňazí funguje bez akýchkoľvek formalít snáď v každom druhom obchode. V jednej z početných cestoviek sme si na zajtra objednali výlet ku gejzírom El Tatio, a keďže odchod je plánovaný na ráno na 4.00, ideme spať. 
     
Gejzírové pole El Tatio leží vo výške 4.300 m a je vzdialené od San Pedra 98 km. Je najvyššie položeným gejzírovýn poľom na svete, a čo sa jedná do veľkosti, je po Yellowstone a Údolí gejzírov na Kamčatke tretím najväčším. V oblasti sú nebezpečné miesta, kde je zemská kôra tak tenká, že sa človek môže prepadnúť do vriaceho bahna. U najväčšieho z gejzírov stojí neustále strážna služba, lebo už niekoľko ľudí doň spadlo a umrelo. Neďaleko od neho je termálne jazierko, kde sa dá okúpať. Voda má okolo 30 oC a je to dosť nevšedný pocit kúpať sa v mrazivom vzduchu v 4.300 metrov. 
     
Nasledujúci deň máme namiereno do Salar de Atacama – veľkej soľnej púšte, ktorá je najväčšou soľnou panvou v Chile a druhou na svete, hneď po Salar de Uyunii v Bolívii. Pred miliónmi rokov tu bolo more. Vplyvom horotvorných procesov bolo obkolesené horami a nakoniec vyschlo. Zostala po ňom soľ a zásoby lítia sú tu najväčšie na svete. U soľných lagún možno vidieť brodiace sa plameniaky, ktoré sa živia červeným planktónom. Po okolí sa povaľujú balvany boraxu. Na obzore si bafká vulkán Lascar (5.154 m). Je jednou z najaktívnejších sopiek v Chile. Indiáni ho nazývajú „Hrobka ohňa“. Ak vraj dymí, je dobre. Keď prestane, treba utekať. Zo Salar de Atacama stúpame svahmi Ánd stále vyššie a vyššie. Cesta pretína divoké lávové prúdy, ktoré ešte nestačili ani zerodovať. Nakoniec sa ocitáme u lagún Miscanti a Miňiques. Na ich brehoch sa na chudobných trsoch žltej trávy pasú vikune. Keby sme si odmysleli snehom pokryté šesťtisícovky okolo nás a vodu v lagúnach, tak by si podľa červenej farby skál a pôdy všade v okolí človek myslel, že je na Marse. Do San Pedra to máme 120 km. 
 
Na J vrchole Illimani 6.438 m     
 
 
Hneď po návrate do San Pedra si požičiavame terénne bicykle a vyrážame do „Údolia Mesiaca“. Valle de la Luna sa nachádza 15 km na západ od mestečka. Tvoria ho pieskovcové skaly prevažne v odtieňoch červenej farby, ktoré boli formované vetrom a k nášmu prekvapenie aj vodou. Pred 14.000 rokmi rástol totiž na Atacame dažďový prales. Erózia vytvorila kaňony, fantastické skalné útvary a obrovské piesočné duny. Najznámejším skalným útvarom je Tres Marias, ktorý evokuje obraz troch žien – „Troch Márií“ – kľačiacej, stojacej a opäť kľačiacej. Údolie je jedným z najpozoruhodnejších a aj najsuchších miest Atacamy. Okrem úzkych kaňonov, chodieb, previsov a skalných amfiteátrov je populárnym hitom údolia „Obrovská duna“ – Duna Grande. Jej rozmery sa dajú vnímať len z dostatočne veľkého odstupu. V neskorých poobedňajších hodinách je údolie nádherne nasvietené lúčmi zapadajúceho slnka. Pieskové duny a skalné útvary vrhajú dlhé tiene a dávajú krásne vyniknúť reliéfu krajiny. Údolie vtedy hrá všetkými farbami. Celkový dojem umocňujú zasnežené vrcholy Ánd na obzore. A práve táto hra svetla a tieňa sa dá najlepšie sledovať v podvečerných hodinách z temena Duna Grande z výšky 2.650 m.   
     Ráno nasadáme na autobus a púšťou bez akejkoľvek stopy vegetácie sa dostávame do baníckeho mesta Calama. 16 km na sever sa nachádza Chuquicamata – mestečko s obrovským náleziskom medenej rudy. V súčastnosti sa jedná o najväčšie povrchové doly na svete. Jama meria 4,3×3 km a hĺbku má 850 m. My však pokračujeme do mesta Arica na pobreží Tichého oceána. Do jeho vĺn by sa však neponoril asi ani najväčší masochista. Na južnej pologuli panuje teraz zima a na plážach vidíme v pochmúrnom počasí len niekoľko rybárov. Na rozbúrenom oceáne sa preháňa zopár windsurfistov v neoprénoch. V Arice je viacero dopravných spoločností, ktorých autobusy idú priamo do hlavného mesta Bolívie – La Paz. To využívame a o dve hodiny už sedíme v jednom z nich.
 
Výstup na druhú najvyššiu a najkrajšiu horu Bolívie – Illimani
     Zasa stúpame prudkými serpentínami na hlavný hrebeň Ánd. Popri ceste sa teraz objavuje iný typ kaktusov. Jedná sa o kaktus svietnikový (Bowningia candelaris) so spleťou akýchsi pseudokonárov. Na Altiplane sa pohybujeme vo výškach okolo 4.500 m. Na hraniciach s Bolíviou nás víta najvyššia hora tejto krajiny Sajama (6.549 m). Pred dvoma rokmi sme stáli na jej vrchole. V jej blízkosti sú dvojičky Pomerape (6.222 m) a Paricanota (6 330 m). Kedysi sme sa na nich chceli aklimatizovať, ale nakoniec sme zvolili priamy výstup na Sajamu. Tento rok je na vrcholkoch týchto hôr podstatne viac snehu než pred dvoma rokmi. Za tmy prichádzame do La Paz.
 
Pohľady z J vrcholu Illimani        
 
Ubytovávame sa v starom známom hoteli Torino v samom centre mesta. Hneď na druhý deň si vybavujeme terénne auto na odvoz do dedinky Pinaya, východiska na Illimani. Nasledujúce ráno nás spred hotela berie indiánsky šofér Pacifico z kmeňa Aymara. Stúpame do výšky 4.200 m na hranu obrovského kaňonu, v ktorom sa La Paz nachádza. Po ľavej ruke klesá Valle Animal so zlepencovými skalnými formáciami, ktoré pripomínajú obrovské varhany. Nad údolím sa týči rozložitá Mururata s plochým vrcholom a v diaľke vidno Illimani. Opýtali sme sa Pacifica, prečo je pre indiánov Illimani posvätná, a on nám povedal povesť. Na Mururate sídlil zlý obor. Svojou namyslenosťou rozhneval najvyššieho inckého boha Virakoču, ktorý sídlil na Illimani, a ten mu sťal hlavu. Obrova hlava odletela na západ a tam kde dopadla, vyrástla najvyššia hora Bolívie – Sajama, ktorá je od nás vzdialená vzdušnou čiarou 200 km. Bohyňa Pachamama (Matka Zem) plakala nad svojim synom a z jej sĺz vznikla veľká soľná púšť – Salar de Uyunii.
 
Po prašnej ceste plnej serpentín pokračujeme vysoko nad strmým, divokým kaňonom Palca. Cesta sa zarezáva do takmer kolmých svahov stovky metrov nad údolím. Do Pinaye sme prišli za tri a pol hodiny strastiplného trmácania. Sme vo výške 3.850 m. Pacifico sa hneď ujal organizovania odvozu do základného tábora a o chvíľu už stúpame širokým údolím s muličiarkou, ktorá nesie na chrbáte dojča a poháňa dve mulice. V BC s názvom Puente Roto sme za dve a pol hodiny pochodu. Tábor je vo výške 4.450 m na príjemnej lúčke s trávou a tečúcou vodou. Po udomácnení v tábore sa informujeme na nosičov, lebo zajtra chceme vyjsť do tábora Nido Condores 5.450 m. Podarilo sa nám zaobstarať dvoch indiánov na ráno 9.00 hodín.   
 
Ráno začíname mierne stúpajúc traverzovať skalné úbočia päťvrcholového masívu Illimani. Na jej najvyšší južný vrchol, Pico Sur, máme v úmysle vystúpiť. Nasleduje strmý a nepríjemný výstup jemnou sutinou okrovej farby na západný hrebeň hory. Čisto skalné lezenie po ňom má obtiažnosť okolo II–III UIAA. Vidíme tu zlanovávať zostupujúcich horolezcov, ale aj pobehovať indiánky v širokých, dlhých sukniach. Obuté sú naboso v sandáloch. Cestu nám spestrila lavína, ktorá sa odtrhla z hlavného hrebeňa Illimani medzi Pico Norte a Pico Central. V tábore Nido Condores sme o 15.30. Skala sa končí tesne pod ním a my stojíme na tvrdom firne pokrývajúcom ľadovec. 
 
Ďalší deň sme si naplánovali ako oddychový. Tábor sa pomaly vyľudňuje, až nakoniec zostávame úplne sami. Poobede prichádza zospodu akurát aymarský vodca Hugo s Nemcom Martinom. Hugo nám vysvetľuje, že život na hore sa zastavil, lebo Aymarovia tento víkend oslavujú Nový rok 5523. Hugo nám ale sľúbil, že dvoch nosičov potrebných na znesenie nákladu nám zoženie. Tesne nad Nido Condores je na ostrom, skalnatom hrebienku niekoľko krížov. V roke 1989 sa tu zabili miestni vodcovia spolu so svojimi chílskymi klientami. U krížov ležia neustále nejaké darčeky ako keksy, Coca Cola apod. Nosia ich sem miestni horskí vodcovia, aby uctili pamiatku svojich druhov. Slnko pomaly zapadá a my o 18.15 zaliezame do spacákov. 
 
Pohľady pri zostupe
 
     
O 2.00 vyrážame na vrchol. Hlboko pod našimi nohami svieti dvojmiliónové La Paz. U susedov je kľud.  Martin nakoniec na vrchol kvôli žalúdočným problémom nešiel a na Pico Sur vystúpil len Hugo, ktorý nás cestou predbehol. Západný hrebeň, ktorým stále vystupujeme, je chránený od sérakov a obrovských ľadovcových trhlín po jeho stranách. Jeho sklon je 50° a výstup prebieha v ľade a firne. Jediným problémom je krutá zima, lebo slnko na západný hrebeň počas celého výstupu nezasvietilo. K zime sa pridáva aj silný vietor, ktorý ju znásobuje. Lúčov slnka sme sa dočkali až tesne pod vrcholom, kde stojíme krátko pred 12.00. Počasie je krásne, výhľady perfektné, a tak fotím najvyššiu horu Bolívie – Sajamu spolu s šesťtisícovými dvojičkami Pomerape a Paricanota. Nad La Paz zasa vyčnieva šesťtisícovka Huyana Potosí. Zostup prebehol bez problémov a o 16.00 sme v Nido Condores. Náš stan stojí sám a sám a nikde nie je ani človiečika.
    
Hugo slovo dodržal a na druhý deň prišli dve nosičky, ktoré zniesli náklad do základného tábora. Tu nás čakali dva kone a s nimi sme pokračovali do Pinaye. Z hlavného námestia sa ozýva hudba a začínajú sa oslavy Nového roku. Počujeme tóny píšťal, bubnov a spev. Do toho sa pridávajú svojimi hlasmi aj domáce zvieratá – somáre, kone, kravy. Oslavy sú v plnom prúde a na okolitých kopcoch horí suchá tráva.  
     
Na druhý deň cestujeme ráno spolu s indiánmi mikrobusom miestnej dopravy do La Paz. Do odletu nám ostáva ešte pár dní, a tak sa rozhodujeme navštíviť Santa Cruz. Toto mesto leží v tropickom podnebí savany na mieste, kde Amazonská nížina prechádza do predhoria Ánd. V jeho blízkosti sa nachádza El Fuerte de Samaipata, čo do dôležitosti druhá predincká pamiatka v Bolívii, hneď po Tiahuanacu. Mysteriózna stavba je silným magnetom pre turistov z celého sveta. Ešte nikdo nedokázal poriadne vysvetliť, na čo slúžila. Určite sa tu konali rituálne obrady. Niektoré obrazce podnietili aj teórie, že sa jedná o vesmírne observatórium. Erich von Däniken prišiel zasa s teóriou, že šikmá plocha obrovskej skaly slúžila ako odpaľovacia rampa pre lietajúce taniere mimozemšťanov. Je isté, že červený pieskovec obsahuje veľké množstvo kovov a toto rituálne miesto vyžaruje obrovskú energiu. 
 
Cestou späť do La Paz sme sa zastavili ešte v Cochabambe. Na vrchole kopca San Pedro (2.840 m) tu stojí socha Krista, ktorá je väčšia než tá v Rio de Janeiro. Betónová socha Cristo de la Concordia s rozpaženými rukami meria 40,24 m a hmotnosť sochy je 2.200 ton. Potom nás čaká už len let z La Paz cez Limu do Madridu, Mníchova a Viedne.     
 
text: Miloš Kuchárek
foto: archiv autora
 


Mohlo by vás zajímat

Dobrodružství mezi dvěma oceány: Aconcagua
Montana 3/2013

Dobrodružství mezi dvěma oceány: Aconcagua

„Jdu hned za Philem. Krok, šest hlubokých nádechů a výdechů, další krok, šest hlubokých nádechů a výdechů. Většinou ...
11.06.2013
Na křídlech vážky - Sólohákování v podání Sílvie Vidal
Montana 4/2012

Na křídlech vážky - Sólohákování v podání Sílvie Vidal

Na křídlech vážky - Sólohákování v podání Sílvie Vidal     Je to už více než dva měsíce, co jsem se ...
09.08.2012
Banditi v Peru - prváč Ondry Beneše
Montana 5/2013

Banditi v Peru - prváč Ondry Beneše

Banditi v Peru - prváč Ondry Beneše   Nápad uspořádat expedici do Peru byl z Editiny hlavy. Pořád mluvila o tom, že chce jet do Jižní Ameriky, ...
08.10.2013