Úspěch na Cerro Torre očima J. Krištoffyho, Montana 2 / 2019

Úspěch na Cerro Torre očima J. Krištoffyho
 

Úspěch na Cerro Torre 

 
(ukázka z textu)
 
„Poďme Jožo dole,“ kričí Ondro, „musíme sa poponáhlať.“... „Idem, idem, moment“... nechce sa mi ísť z vrcholu, ale to som netušil, že zlaňovať do sedla budeme 12 hodín až do 5 h ráno.
 
Kedy to však všetko vzniklo? Pravdupovediac sme sa predbežne o Patagónii rozprávali už v roku 2017. Po návrate z expedície do Kirgizska, to však pre nás bolo už komplikované zrealizovať. Nakoniec sa ukázalo, že ani výhľad na stabilnejšie počasie nie je až tak pozitívny. V lete 2018 sa však začalo všetko ukladať lepším smerom a otvorila sa nám možnosť odletieť. V októbri sme už mali letenky. Ondro Húserka išiel s Evkou Milovskou už v polovici decembra a v nie úplne ideálnom počasí stihli popreliezať viaceré cesty. Hneď na úvod vyniesli všetky lezecké veci do bivaku Niponino s cieľom ostať v tejto doline až do odjazdu. „Prišli sme liezť, nie robiť nosičov!“ Táto stratégiasa ukázala byť veľmi efektívna a hlavne enormne šetrila sily. V batohoch sme nosili len bundy a veľké množstvo jedla, ktoré sme ale museli vždy precízne uschovať v sviniach, pretože verte alebo nie, v Niponine sa kradne. Našťastie len jedlo, ktoré do týchto nehostinných končín prilákalo zlodeja – líšku.
 
Na rozlez si Ondro s Evkou zaumienili zopakovať jednu z najťažších ciest na vežu Aguja Rafael Juarez – „Corallo“ 7a+, C1 (voľne 7b), 500 m. Ondro to popisoval ako neskutočné špárovné lezenie v prevažne kútoch a širočinách, ktoré boli v spodnej časti veľmi vyľadnené. Evka si tak odškrtla svoju prvú cestu v masíve Fitz Roya. Ako druhú cestu zopakovali so španielskym kamarátom Guillermom „Rubio Y Azul“ (6c, 400 m) na Aguja de la Medialuna – vraj ideálna cesta v neistom počasí, ktorú môže len vrelo doporučiť. Ako poslednú cestu zvolili prvý pokus o voľný prelez „Bizcochuelo“ (6b, A1) na El Mocho. Táto cesta sa však ukázala byť omnoho náročnejšia a hlavne dlhšia, ako udáva sprievodca. Silnejúci vietor a trochu zlá stratégia ich prinútili zlaniť 4 dĺžky pod vrcholom El Mocha. Tento pytel sa nám spoločne však nakoniec podarilo zvesiť v poslednom okne pred odletom domov.
 
Ondro bol už v Patagónii po druhýkrát a v porovnaní s nami sa tu cítil už ako doma... 
 
Patagónia vie byť aj krásná.
 
text: Jozef Krištoffy
foto: archiv autora
 
 
Více se dočtete v Montaně, která vychází 4.4.2019.