Z nórskych skiextrémov do alpských vertikál, Montana 6 / 2013

Posledné lístie opadalo zo stromov, vrcholčeky Tatier pocukrovala prvá snehová nádielka. Dni sa krátia a ďalší rok plynie ku svojmu koncu rýchlejšie než dravá voda nórskych potokov padajúca do azúrovo modrých fjordov. Končí sa jeden kolobeh ročných období, aby vzápätí mohol začať ďalší.

 

 

 

Končí sa jeden časový úsek na životnej osi človeka, aby naň mohol plynule nadviazať ďalší, ktorý prinesie nové zážitky a skúsenosti na nekončiacej ceste poznávania. Ten môj uplynulý sa niesol v znamení cesty od zasnežených nórskych vrcholov a hlbokých fjordov, cez domáce Tatry až po strmé štíty Álp a Dolomitov. Tu je časť môjho príbehu, ktorá nesie číslo 2013...

 

V januári vzdávam hold prekrásnej Prírode Liptova z úbočí Demänovskej doliny a na pár mesiacov sa lúčim s rodným krajom.

 

 

Začiatkom februára začína päťmesačný nórsky sen, ktorý prináša nové priateľstvá, nové zážitky i nové výzvy.

 

 

Marec a čarovná dolina Mandalen, v ktorej mi zaoblená Sandfjellet ako prvému pozemskému červíkovi dovolila zlyžovať jej panenskú východnú stenu.

 

 

V apríli si dávam lyžiarske rande s vyhlásenou romsdalskou žľabovou krásavicou – kilometrovou Mjolvarennou.

 

 

V pohorí Hurrungane sme v máji mali možnosť navštíviť aj tajomnú komnatu nádhernej Store Ringstind.

 

 

Jún a splnený eresfjordský sen s názvom Balansekoden.

 

V sparnom lete prichádzajú na rad domáce Tatry, ktoré prinášajú radosť a spokojnosť spojenú s lezením dobrodružných ciest, akou bola aj cesta Memento na Prostrednom hrote.

 

 

August sa nesie v znamení alpskej bigwallovej školy v západnej stene Petit Jorasses, ktorú sme obohatili o novú cestu Dionýzos – cestu na pamiatku Dina Kuráňa.

 

 

Jesenné Dolomity prinášajú mix emócií v legendárnej ceste Tempi Modernissimi, ktorá pre nás pripravila jeden z najintenzívnejších lezeckých zážitkov nášho doterajšieho života.

 

 

A plány na ďalší rok? Uvidíme, čo život prinesie. Pretože ako jeden múdry človek kedysi napísal: „Život je to, čo sa deje, keď to nejde podľa plánu...“ A možno aj to je na našom živote také krásne. Spontánnosť, ktorou plynieme časopriestorom bez toho, aby sme dopredu presne vedeli, kam nás vietor života zaveje počas našej cesty...

 

 

 

Narodil som sa v októbri 1985 v Ružomberku. Už odmalička ma rodičia brávali do hôr – v zime na lyže, v lete na turistiku, neskôr aj na skaly. Lyžovať sa som učil v Jasnej ešte niekedy v predškolskom veku a svoj prvý strmší žľab (Retranslačný žľab z Chopku) som zlyžoval ako 7-ročný. Horolezecký krst v Tatrách som absolvoval ako 9-ročný na pilieri Volej veže a o dva roky neskôr som zdolal svoj prvý alpský štít – Grossglockner. K extrémnemu lyžovaniu som sa dostal ako 14-ročný, kedy som spolu s Mišom Wolfom zlyžoval Červený žľab v masíve Hrebeňa Bášt. Približne od svojich 16 rokov som sa začal systematicky venovať ako skialpinizmu a extrémnemu lyžovaniu, tak aj skalnému lezeniu. Za svoje športové výkony som od roku 2008 členom reprezentačného družstva SHS James.

Za svoje najhodnotnejšie úspechy v oblasti extrémneho lyžovania považujem prvozjazd V steny Sunnmorslauparlaegdy (Nórsko, 4/2010), zjazd SZ steny Lille Venjetinden (Nórsko, 4/2010, druhé opakovanie) a zjazd z vrcholu Aiguille Verte cez Couturier Couloir (6/2009). Z domácich zjazdov si asi najviac cenním prvý kompletný zjazd Kežmarského štítu JZ stenou s narovnaním do Cmitera (3/2012).

V lezeckej činnosti považujem za svoje doposiaľ najlepšie výkony prelezenie cesty Erectissima v S stene Cima Grande (10- UIAA, resp. 8a+ vo francúzskej klasifikácii, prelezené štýlom PP v auguste 2011, za výstup som bol ocenený Striebornou karabínou SHS JAMES, výstup bol ocenený aj v ČR). Vysoko si cenním aj prelez cesty 40 rokov pre Falier v J stene Marmolady (7c+ PP, 8/2012) a komplexný alpinistický výstup na Aiguille du Fou Americkou cestou (ABO 7c PP, 7/2012, za výstup som bol ocenený Bronzovou karabínou SHS JAMES). V Tatrách je pre mňa najhodnotnejším prelez 12-dĺžkovej cesty VO2max (9 UIAA, resp. 7c) vo V stene Mlynárika štýlom OS (9/2009, Bronzová karabína) a druhé opakovanie jednej z najťažších tatranských ciest – Jet stream (10-/10 PP, 10/2012, Bronzová karabína). Celkovo som v horách doteraz preliezol spolu cca 200 ciest, z ktorých viaceré patria k tomu najťažšiemu v rámci slovenského voľného letného lezenia v horách. Z extrémnych skalkárskych ciest si najviac cením cestu Les Brutales klasifikácie 10+ PP (8b+ fr. kl., Demänovská dolina, 10/2012). Více indormací najdete na Mirově webu.

 

Text: Miro Peťo

Foto: archiv autora