Forever Young free
Blok 1
Tento výstup venujem pamiatke Maroša Červienku, kamaráta a špičkového slovenského alpinistu, ktorý zostal nezvestný pri pokuse o sólo výstup Majorovej cesty vo východnej stene Mont Blancu.
Magický moment: stojím pri železnom kríži na vrchole Cima Grande. Práve sme preliezli Forever Young. Áno, splnil sa mi sen – ťažký prvovýstup vo veľkej stene, prelezený voľne. Aj by som si štandardne zakričal, ale nejak mi to teraz nejde. Slzy sa tlačia do očí a tá guča v krku mi nedovolí nič povedať. Cipe taktiež mlčí. Žiadny víťazný pokrik sa nekoná. Pred očami sa mi valí množstvo obrazov z tých zážitkov, ktoré sa už nezopakujú. Aj keď si to nechcem pripustiť, ten chalan chýba. Ešte aj moja sestra Helka by mala práve dnes narodeniny. To nevymyslíš, tento život. Do šitu s tým...
Do reality nás vracajú silné poryvy vetra a čierne mračná len pár kilometrov na sever od nás. Sme hore, je koniec. Už len sa nejak dostať odtiaľto dole.
Tento príbeh však začal oveľa skôr: tou šialenou myšlienkou spraviť cestu v najopozeranejšej stene Dolomitov. Toľká drzosť! Voľajaký neznámy chalanisko z Malej Idy si príde s vŕtačkou a navŕta jednu dĺžku 5 (slovom päť) metrov vľavo od nástupu legendárnej diretky Hasse–Brandler. Áno, presne tak. Línia bola voľná, mohol ju vyliezť pred nami hocikto. Vtedy som sa ešte čudoval, prečo tam vlastne nieje cesta. Veď celkom dobrá skala – prvých 20 metrov. S naberaním výškových metrov a stúpajúcimi tonami zhodených skalných blokov som aj začal chápať, prečo tu cesta nieje. No ale naozaj to mohol očistiť hocikto. S miernym úškrnom som počúval tie otázky: „A to máš nejaké povolenie?“ a „To ako si si vybavil?“
„To si sa niekoho pýtal?“
Nie, nepýtal som sa nikoho. Totiž nie je treba. Stačí si vybrať kus voľnej skaly a postupovať z dola na hor. V tom je krása a sloboda horolezectva. Zvykli sme si žiť podľa pravidiel a na čokoľvek mať najprv povolenie od „niekoho“. Akoby sme strácali vlastný úsudok. Často sa ani neunúvame zamyslieť sa nad niečim. „Veď sa radšej spýtaj!“ Akoby niekto iný to vedel lepšie. Nevieš sám usúdiť, či to a to môžeš? Veď o tom to presne je. Ja zvážim, ako ďaleko od nitu odleziem. Takmer presne viem, čo dokážem a čo už nie. Celá hra je o tom – priblížiť sa čo najbližšie k hranici vlastného poznania.
A navŕtať niekde cestu? Akým štýlom? Či čisto alpsky len so skobami a čokmi, alebo s zopár nitmi, alebo športovo, expedične, s fixami – to už ako chceš. Alebo skôr – ako dokážeš. No ale samozrejme s ohľadom na miestne pomery. Napríklad v Británii nity nehrajú. Na piesku je definovaná minimálna vzdialenosť medzi kruhmi. V Yosemitoch je teraz v móde „hamerless“ – bez kladiva. Ale tu v Dolomitoch hrá takmer všetko: skoby, nity, voľné lezenie, hákovanie. Dokonca tu boli populárne hákovačky po nitoch – napr. Camillotto–Pellissier. Na druhej strane tu sú extrémne cesty s minimom istenia, kde ide pri ťažkom voľnom lezení v pochybnej skale o život.
Hlavne však: z dola na hor. Aj tak ťa potom všetci budú hodnotiť. Jedni pochvália, iný skritizujú. Asi domácim nebolo po vôli, že tam niekto „nadrbal“ v strede steny ďalšiu superdiretku v smere padajúcich kvapiek. Niekto mi totiž na YouTube dal v taliančine pod video komentár „certo il trapano è la morte dell alpinismo“, čo je niečo ako „vŕtačka je smrť alpinizmu“.
Možno je, ale divoké osemdesiate roky sú dávno preč. Cesty ako Moč misli od Franca Kneza (bez opakovania), Claudio Barbier od Coubalovcov (3 prelezy za 31 rokov) alebo Robinson Crusoe od Stoupu (bez opakovania, tento rok odtiaľ spadla asi 30metrová veža z druhej dĺžky) dodnes nikto nelezie. Sú to extrémy, na ktoré si takmer nikto nedovolí ani pomyslieť. Dokonca takmer priamo cez cestu Moč mysli bola v roku 1998 navŕtaná moderná cesta Iso 2000, lebo autori ani netušili, že tam nejaká staršia cesta vedie. To ich samozrejme neospravedlňuje – no aj tak sa udialo. Nikto to nevytĺkol, cesta je tam dodnes. Z úcty k tým pred nami, nech už liezli akokoľvek, nová cesta by nemala zasahovať do existujúcich ciest a ovplyvňovať ich charakter.
Všetkým nebude po vôli. V extrémnom prípade, ak ideš totálne proti miestnym nepísaným medziam (cesta navŕtaná zo zlanenia, zásadne zasahujúca nitmi do iných ciest), ti to domáci vytlčú – aj to sa na Cima Grande už stalo, niekde naľavo od Phantom der Zinne. Trčia tam teraz drieky bez očiek, systematicky po jeden a pol metri. Koniec koncov – nerobil som cestu na to, aby sa páčila každému. Chcel som hlavne zistiť, koľko znesiem. Je to len moje zrkadlo, môj odraz. Ja už určite nepredvediem divokejší alpinizmus, ako silná generácia z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. To však neznamená, že robiť prváč v športovom duchu v panenskej skale je zakázané.
Tak sme teda pokračovali celý rok 2019 s Filipom Komanom a jeden výjazd s Rišom Schwarczom, a niekedy doslova sme to hlušili nahor. Kade pustilo – snažili sme sa držať čo najpevnejšiej skaly. V tejto stene to je vždy len kompromis, no napodiv sa cesta meter po metri odkrývala. Ono robiť v tejto stene cestu je taká doslova robota. Po dvoch držkách aj seve odvážnejším junákom stisne zadok a človek prirodzene volí systematický inžiniersky postup. Sedím v nite, čistím si všetko nad hlavou, a odleziem nohami nad nit, kade som dosiahol ošitiť. Prípadne kúsok vyššie. Založím háčik, nedýcham. Sedím! „Davaj nit!“ A tak dookola.
Celý proces „výroby“ cesty však bol popísaný v Montane 2019/6, takže to nebudem rozpisovať. Jeden krásny večer, po štyroch dňoch v stene sme zastali na veľkej okružnej polici a bolo hotovo. Ako som vtedy písal, „ten magický moment na vrchole si nechávame na voľný prelez na budúci rok.“ Niektoré dĺžky však boli z väčšiny vyhákované, takže ostával veľký otáznik, či to pôjde voľne a za koľko.
Celý článek vidí pouze předplatitelé
Odemkni si všechny články zakoupením předplatného. Pokud předplatné máš, přihlas se.
Vyřídit předplatné přihlásit se