Rasťo Hatiar a jeho Teória šťastia

Blok 1
Albert Einstien v roku 1922 sformuloval takzvanú Teóriu šťastia. Návod na šťastný život zhrnul do dvoch bodov: „Pokojný a skromný život prináša viac radosti než honba za úspechom, z ktorej plynie len večný nepokoj“. Druhým je známe príslovie „Kde je vôľa, tam je cesta“. Jednotlivé citáty sa stali mottom slovenského filmára Rasťa Hatiara, podľa ktorého perfektne vystihujú hlavných protagonistov poetického príbehu Teória šťastia podľa Rybanského.
Rasťo Hatiar má na svojom konte ako režisér a kameraman desiatky horských filmov. Hoci sa filmovaniu začal venovať relatívne nedávno, jeho filmy videli diváci na domácich i zahraničných festivaloch, odkiaľ si odniesol množstvo prestížnych ocenení. V súčasnosti sa venuje taktiež produkcii dokumentárnych filmov z horského prostredia a športov, ktoré vysiela stanica RTVS v relácii Extrémne v horách.
Blok 2
Ako vznikla myšlienka natočiť príbeh o stretnutí dvoch lezeckých generácií – Teóriu šťastia podľa Rybanského?
Prvotný impulz som dostal od rodičov Petra Kurica, budúceho olympijského reprezentanta v lezení. Oslovili ma, či by som mu natočil promo lezecké video. Povedal som im, že reklamných videí je už veľa, že budeme musieť vytvoriť zaujímavý príbeh. Medzičasom som bol na výlete vo Švédsku s Maťom a Ľubom – synmi bývalého lezca, horala „deda Rybanského“. Desať dní sme spoločne putovali na bežkách zamrznutou polárnou krajinou. Bývali sme v chatkách mimo civilizácie, kde sme sa veľa rozprávali. Rozprávali aj o ich „dedovi“, ktorý mal vtedy 85 rokov. Vedel som, že robil prvé horolezecké výstupy na Vtáčniku pri Prievidzi, kde chodieva liezť aj Peťo Kuric. V hlave sa mi spojili dva impulzy a rozhodol som sa vytvoriť príbeh o stretnutí kontrastných generácií lezcov. Jeden mal 85, druhý 15 rokov, no mali niečo spoločné. Vymyslel som príbeh, ktorý sa odohrával na legendárnej ceste „Dračí kút“. Kút vyliezol ako prvý Ľubo Rybanský so svojím spolulezcom Rudom Pravdom v 70. rokoch. Peťo túto klasickú, neodistenú, previsnutú cestu doteraz nikdy neliezol. Hoci lezie deviatky, veľmi sa vytrápil. Zdalo sa mu nemožné, že chlapi ju liezli v 70. rokoch len s jednou skobou. Pri lezení ho zdola sledoval starý pán Rybanský, ktorý spomínal na radosť z lezenia a na to, ako cestu kedysi liezli. Pod stenou bolo vidieť krásne stretnutie dvoch generácií a ich vzájomné porozumenie.
Ako sa bohužiaľ ukázalo, celý film vznikol „o 5 minút 12“. V júni sa Ľubovi Rybanskému splnil sen, keď sme boli spoločne pod legendárnou cestou, no v septembri už zomrel... Som veľmi vďačný, že sme film natočili, pretože je spomienkou na skvelého človeka. Môže inšpirovať mnohých ľudí ako žiť tak, ako žil on. Pretože v živote sa za kadečím naháňame a jednoduché veci nám unikajú. On žil krásny, jednoduchý život.
Ako vznikol názov filmu?
Už som mal takmer hotový film s názvom Poézia nesmrteľnosti, keď som išiel v aute a v rádiu dávali reláciu, kde hovorili o Einsteinovej teórii šťastia, ktorá sa na aukcii predala za neskutočné milióny. Celá teória spočívala v tom, že Einstein na zdrap papierika kedysi napísal dve vety, ktoré som použil aj na začiatku filmu, pretože tieto dve vety do bodky charakterizujú mladého Peťa a skromného deda Rybanského. A tak som film ihneď premenoval.
Video
Československý časopis
Montana se v roce 1990 zrodila v Československu a dodnes ji považujeme za československý časopis – ze sídla redakce to máme stejně daleko do Tater jako do Ádru. Proto dáváme v Montaně prostor také zpěvné slovenčině a lezcom spod Tatier.